Aktuální výročí: 25. září 1630 – zemřel Ambrogio Spinola Doria, markýz de los Balbases

Vyhledávání

O nás

Články

Kontakty

Novinky:

  • 19.10.10 - Doplněno hodnocení FB
  • 29.8.10 - Doplněn kalendář výročí
  • 5.7.10 - Celková změna koncepce stránek

Reklama

časopis

Přihlášení

Systémové zprávy



[CNW:Counter]
Kategorie: Reálie doby, Vybavení, Odívání

Opaskové tašvice a brašničky v 17. stol.

SoučasnostNajmä v poslednom čase si uvedomujem, že u výrobcov kožených výrobkov na rôznych podujatiach sa v ponuke objavuje tovar s názvami ako baroková kapsička na opasok, baroková tašvice a podobne. Rovnako tak pri stánkoch tých istých výrobcov vídavam nielen postávať a obzerať, ale v pomerne veľkom i nakupovať reenactorov a šermiarov práve tovar s týmto atraktívnym označením, ktoré zmätie každého, kto v danej problematike nemá dostatočný prehľad.

V takom prípade v danom stánku nemusí byť ani nejako zvlášť zručný remeselník, stačí, ak je dobrý obchodník, ktorý zákazníka len utvrdí v jeho predstave, že práve toto je tovar, ktorý zaručene potrebuje k tomu, aby vyzeral ako správny mušketier. A práve tieto nákupy logicky vedú k tomu, že bojiská a tábory sú plné ľudí obvešaných kdečím nielen bez súvislosti s historickou predlohou vojaka tridsaťročnej vojny, ale často dokonca aj bez akejkoľvek logiky či úžitku. Ak teda úžitkom nechápeme možnosť „dobového" ukrytia mobilu či peňaženky. A hoci si vážim remeselníkov a rozhodne neplánujem kaziť im týmto článkom obchody, rád by som poukázal na pár postrehov, faktov a myšlienok, ku ktorým som sa dopracoval v posledných rokoch pôsobenia v tridsiatkovom reenactmente. Nehľadajte v tomto článku nejaké návody či dogmatické závery, tie tam nenájdete. Berte ho skôr len ako tému k zamysleniu sa nad problematikou opaskových brašní a kapsičiek u vojakov v 17. storočí.

„Mimoto jsem přestal také zbytečně rozhazovat peníze a našetřil jsem si mnoho krásných dukátů a šperků, které jsem si poschovával v soestském kraji do dutých stromů, jak mi to poradila známá soestská věštkyně, ujišťujíc mě, že mám ve městě a u svého pluku nepřátel, číhajících na mne a na mé peníze, daleko víc, než venku a v posádkách nepřátelských."

Citát z diela Dobrodružný Simplicius Simplicissimus (1688) od Hansa Jakoba Christopha von Grimmelshausena (1622-1676) aspoň sčasti poukazuje na to, aká atmosféra, čo sa týka starostlivosti o osobný majetok, panovala vo vojenských leženiach či na miestach, kde sa armády alebo aspon jej príslušníci pohybovali. Krádeže boli na dennom poriadku a dá sa povedať, že to bolo možno to najmenšie zlo, ktorého sa vojaci dopúšťali nielen na civilnom obyvateľstve, ale aj na samých sebe. O to zaujímavejšie z tohto pohľadu vyznieva uskladňovanie osobného majetku v pomeroch dnešného reenactmentu v období tridsaťročnej vojny. Nie je nič nezvyčajné vidieť na akciách vojaka s brašničkou či mešcom zaveseným na tenkom remienku priamo na opasku, to v tom lepšom prípade. V tom horšom je možné na opasok zavesiť čokoľvek od výmyslu sveta, presne podľa zásady „čím viac toho na mne visí, tým väčšmi som vojakom" - džbán, nôž, zväzok kľúčov, mešec, ďalší mešec, zaručene „barokovú" kapsu na opasok a podobne.

Vo svojej podstate nič z tohto nie je úplne nesprávne, nejaké „ale" sa však predsa len nájdu. Áno, brašne na opasok sa skutočne vyskytovali, je ich vidieť príležitostne na obrazoch, sú o nich zmienky, dochovali sa aj nejaké originály ako napríklad malá peňaženka z Bourtange, ktorá sa prakticky ničím nelíši od opaskovej brašne takej typickej pre 15. storočie, keď priamo na samotnú kapsu sú našité dva mešce. Nie je nič nezvyčajné, keď sú 3-4 mešce našité aj na akúsi drevenú rukovať vytvárajúc tak akýsi mech na peniaze, kde každý mešec je určený pre inú menu, ktorou kupec alebo obchodník disponuje.

(Obraz Stale živý s knihou a mešcom -Gerrit Dou -1647)

Položme si však otázku - kto z vojakov bežne pri sebe nosil takú hotovosť, aby kapsu podobného typu potreboval? A ak by sa aj taký majetný vojak našiel, dával by svoje bohatstvo takto okázalo najavo v prostredí, aké je len stručne opísané vyššie? Nenašiel by si v takom prípade nejaké iné, rozumnejšie riešenie? Napríklad také, aké popisuje opäť Grimmelshausen:

„A tak mě napadlo, abych je zašil; zřídil jsem si proto ze svých oslích uší, jichž se lidé tak báli, dva okrouhlé váčky, přidal jsem své hanavské dukáty k těm nalezeným, dobře jsem to vše zašil do řečených váčků a ty jsem si uvázal kolem ruky nad loket."

Nič nezvyčajné nebolo ani zašívanie si hotovosti do odevu, na čo opäť poukazuje Grimmeslhausen:

„Přijal jsem to tím raději, protože jsem věděl, že můj pán zanechal ve svých starých kalhotách zašitu slušnou řádku dukátů, na kterou po celý svůj život schráněl."

Kým by sme však boli nútení aj v rámci reenactmentu uplatňovať takéto radikálne riešenia, mali by sme sa najprv skúsiť zamyslieť nad tým, koľko vojakov malo toľko šťastia a stalo sa takým boháčom, aby si museli svoj majetok takto bezpečne ukrývať. Na druhej strane, naše pohnútky pre používanie nejakých skladovacích potrieb na drobné predmety dennej potreby sú už dnes rozdielne. A nech aj so sebou nosievame čokoľvek skutočne hodnotné, ide prevažne o súčasné a moderné predmety dennej potreby ako napríklad hodinky, mobilné telefóny, peňaženky a podobne. Hoci skutočne ide o pre nás hodnotné záležitosti, počas všedného dňa na akcii sme pomerne často nútení po nich siahať. Samozrejme, je nutné uznať, že hoci by si čosi také drahé skutočne žiadalo uložiť na bezpečné miesto, akým napríklad podšívka nohavíc je, takto odložený predmet by mal dosť problematickú dostupnosť. Ako to teda riešiť v rámci historickej vernosti a praktickosti zároveň? Jednoducho, stačí si uvedomiť, že naši predkovia uvažovali tiež prakticky, a teda aj riešenie samotné je jednoduché - vrecká. V dnes už pomerne známej a ľahko dostupnej knihe autorky Janet Arnold Patterns of Fashion: the cut and construction of clothes for men and women 1560-1620 je v strihových prílohách jasne viditeľné, že vrecká rôzneho rozmeru sa týkajú takmer každých nohavíc. O rozmere vreciek nám čo-to môže napovedať zmienka z knihy Johna Buwlera Anthropometamorphosis: Man Transformd or The Artifical Changling z roku 1653, kde pred súdom na výzvu sudcu obžalovaný z nohavíc vytiahol 2 prestieradlá, 2 obrusy, 10 obrúskov, 4 košele, kefu, pohár, hrebeň a nočnú čiapku. Hoci by bolo možné namietať, že v knihe Janet Arnold ide len o modely honosného odevu, vrecká sú jasne dokázateľné aj u nižších vrstiev, dokonca aj konkrétne u vojakov. Príkladom nech je výjav obrazu, ktorého autora bohužiaľ ja osobne nepoznám, ale je tam zjavné, že sa vojak hrabe vo vrecku obete.

(Neznámý autor)

Zaujímavá je tiež scéna obrazu Simona Voueta z roku 1617 s názvom Hádačka šťastia

(Obraz Simon Vouet - 1617 The Fortune Teller)

kde je opäť jasne viditeľná ruka ženy vo vrecku muža. A ak si toto všetko prepojíme s mnohými výjavmi vojakov na obrazoch rôznych autorov a rôznych období 17. storočia, kde nie je vidieť na opaskoch zavesené nič, čo by pripomínalo brašničky, ponúkajú sa vrecká ako celkom logická odpoveď na uskladnenie drobných osobných vecí, ktoré by sa inak v batožine väčšieho rozmeru, vojakmi bežne používanej (chlebníky, vrecia, žobradlá a podobne), pomerne ľahko stratili alebo len problematicky v prípade potreby zháňali. Na potvrdenie tohto názoru opäť čosi málo píše Grimmelhausen:

„Ve dne mi ovšem řečený přístroj (který jsem nosíval obyčejně i s dalekohledem v kapse u kalhot) mnoho nepomáhal, ledaže by to bylo na pustém tichém místě."

Nie nezvyčajným javom sú akési vrecká-nevrecká, keď nohavice disponujú otvormi na mieste typickom pre výskyt vreciek, avšak bez vrecka samotného. Týmto otvorom v nohaviciach sa je možné dostať k mešcom, brašniam alebo predmetom zaveseným na vnútornom opasku na remienku, páse látky alebo stuhe. Tento spôsob je pomerne bežný nielen v prípade nohavíc, ale aj sukní. *)

Záver sa zdá byť v tomto smere jasný. To čo bolo bežné pre vojakov v 15. storočí, je už menej bežné pre vojakov v 16. storočí a v podstate zbytočné pre vojakov počas tridsaťročnej vojny v 17. storočí. Predsa len, strih nohavíc, ale ani doubletu v 15. storočí jednoducho neumožňuje k danému odevu dorobiť vrecká, a teda kapsa na opasku je jediná rozumná alternatíva, ako mať svoj osobné drobnosti stále poruke. Naproti tomu je u landsknechtov zo 16. storočia bežné, že opaskové brašne používali, ale v prípade neistoty, ako napríklad odchod do bitky, si tieto snímali a riešili ukladnenie osobných hodnotných inak, okrem iného ich ukrývali do často obrovských poklopcov či rozmerných plundier, kam sa toho zmestilo skutočne požehnane. Zmienky hovoria o vojakovi prichytenom pri krádeži, pričom v plundrách mu našli ukrytých viacero cínových konvíc. Stále však v tomto období sa vrecká v našom chápaní nevyskytujú, poklopce či samotné plundry sú v podstate len krízovým riešením, resp. jedným z nich. Ako celkom rozumné, praktické a využiteľné aj pre naše obdobie vidím zavesenie si kapsičky či vrecúška menšieho rozmeru na krk a ukryť pod košeľu či doublet tak, ako to je vidieť práve na rytine landsknechta zo 16. storočia. Rovnako tak je možné na krku nosiť zavesený napríklad menší nôž, lyžicu či fajku.

(Neznámý autor)

Avšak aj tvrdenie, že sa v 17. storočí brašničky a podobné predmety nevyskytovali, je tiež trochu scestné. Vyskytovali sa, navyše pomerne hojne, ako naznačujem aj na začiatku článku, kde som tiež položil nasledujúcu otázku - kto z vojakov bežne pri sebe nosil takú hotovosť, aby kapsu podobného typu potreboval? Osobne by som odpovedal, že podľa všetkého žiadny, ak teda uvažujeme v rovine obyčajných vojakov, nie vyššieho dôstojníctva. Na druhej strane, ani podstatná časť civilného obyvateľstva by podobné peňaženky nevyužila, na druhej strane majetní obchodníci áno. Jednak poskytuje kapsa ako tá z Bourtange možnosť uloženia hotovosti, jednak možnosť uloženia dokumentov a tlačív, čo tiež nie je pre civilného obyvateľa nižšieho spoločenského postavenia práve zvyčajné. To je aj dôvod, prečo na výjavoch z hostincov na obrazoch Davida Taniersa (1610 - 1690) je síce u hostí na opaskoch brašne vidieť, ale nijako zvlášť svojím rozmerom nevynikajú, skôr naopak.

(Taniers) (Taniers) (Taniers)

Veľmi krásne je vidieť brašničku na obraze Pietera de Hoch (1629-1684) s názvom Doktor.Visí na opasku prevesenom cez stoličku, okrem nej na tom istom opasku visí aj zväzok kľúčov. No už zo samotnej scény a jej prostredia je jasné, že dáma na obraze nebude patriť k vojenskému stavu, ba ani k nižšej spoločenskej vrstve. Kapsa daného strihu je v podstate jediná, na ktorú som na obrazoch mal to šťastie naraziť. Netvrdím, že je to jediný typ, ale viac či menej podobné sú jej všetky, dokonca aj tie na obrazoch Davida Taniersa s výjavmi z hostinca. A podobnú kapsu je tiež vidieť na obrazoch s loveckými motívmi, akurát s dvoma výraznejšími rozdielmi. Prvý rozdiel je rozmer, tie lovecké vzhľadom k tomu, že podľa odhadov ukrývajú strelecké vybavenie, sú o čosi väčšie a druhý je ten, že sa nosia prevesené skôr cez rameno ako okolo pása. To je vidieť napríklad na obraze s názvom Strážnica, autorom je Palamedesz Antoine (1601-1673), alebo Pred tavernou od Gillisa van Tilborgha (1625-1678).

(Doktor - Pieter de Hoch) (Strážnica - Palamedesz Antonie)
(Pred tavernou - Gillis van Tilborgh)

Kapsa veľmi podobného typu je ľahko definovateľná tiež na obrázku z Anglicka, kde je znázornený podomový obchodník (Commonplace Book, 1608).

(Obraz A peddler from a Commonplace Book - 1608 - held in the Folger Library)

Kapsičku viac-menej podobnú tým z obrazov Doktor, Strážnica, Pred tavernou či Podomový obchodník máme potvrdenú nálezom z potopenej vlajkovej lode Gustava II. Adolfa, na ktorej sa našli kostené dielce, ktorými bolo vystužené ústie týchto tašiek. Na fotografiách s nálezmi z plachetnice Vasa je tiež možnosť vidieť odhadovanú podobu takejto kapsy, ku ktorej prikladám tiež fotografiu so zachovaným koženým mešcom z tej istej lode.

(Vasa Museum - foto Vechio) (Vasa Museum - foto Vechio) (Vasa Museum - foto Vechio) (Vasa Museum - foto Vechio)

Na obhajobu priaznivcov viditeľne nosených drobností si dovolím tvrdiť, že ani tento spôsob nosenia predmetov dennej potreby nie je úplne zatratený, za opaskom je možné nosiť zastrčený napríklad nôž alebo tiež fajku, ako je to zjavné na obrazoch už spomenutého Davida Taniersa, ktorý zjavne miloval prostredie hostincov. Kým si však založíte za opasok fajku, uvedomte si, že kým v 17. storočí bol tých hlinených dostatok a ich lámanie sa nebol problém, dnes je situácia trochu iná. Rovnako tak nezapuzdrený nôž za opaskom môže spôsobiť viac škody ako úžitku.

(David Teniers - Twelft Night cat) img

Takže áno, tu a tam čosi na opasku zavesené, je v poriadku, základ je to však nepreháňať. Pokiaľ totiž nájdete na obrazoch či rytinách osobu s obvešaným opaskom vo väčšej miere, pravdepodobne pôjde o žobráka, ktorý nesie všetok svoj osobný majetok na vlastnom tele a každý spôsob, keď ho nemusí držať v rukách, je len plus. A hoci v podstate medzi vojakom a žobrákom na prvý pohľad rozdiel nemusí byť zrejmý, vojak sám seba zvyčajne považuje za viac ako za žobráka, dokonca sa radí aj nad civilné obyvateľstvo, takže je nepravdepodobné, že by sám dobrovoľne dával najavo atribúty spodiny také zrejmé napríklad z rytiny Jacquesa Callota (1592-1635) s názvom Capitano de Baroni, kde je vidieť na opasku zavesenú nejakú nádobu. Rovnako tak je dosť jasne vidieť krčah zavesený na opasku chlapca na obrázku s názvom Žobráci neznámeho autora.

(Callot - Capitano De Baroni -1622) (Neznámý autor - Žebráci)

Na záver by som poznamenal, že s trochou šťastia a pozornosti som spomenul všetky možnosti, na ktoré som dosiaľ narazil. V prípade, že k danej téme ktokoľvek niečo má, je jedno, či to bude moje teórie podporovať alebo vyvracať, bol by som rád, keby sa mi ozval. Rovnako tak, pokiaľ niekto pozná autorov niektorých obrazov, ktoré v článku sú bez autora, bol by som vám vďačný, keby ste sa o tieto informácie so mnou tiež podelili. Koniec-koncov, cieľ máme predsa všetci rovnaký - postupné zvýšenie úrovne tridsiatkového reenactmentu na našom území aspoň do tej miery, aby sa vyrovnala iným obdobiam, ktoré v tomto okamihu sú v porovnaní so 17. storočím o „pár" krokov ďalej. A vy, remeselníci, ak sa k tomu náhodou dostanete, nehnevajte sa na mňa, prosím. Berte to len ako drobný postreh k vašej práci, ktorá tak jedného dňa bude ešte kvalitnejšia a urobí z vás boháčov... potlesk



*) Alistaire
V řadě případů může být diskutabilní, zdali se na zobrazeném oděvu jedná o skutečnou všitou kapsu, nebo pouze o otvor, který umožňuje přistup pod svrchní vrstvy oděvu. Pravděpodobné jsou i kombinace všitých kapes a prostupních otvorů, zpravidla umístěných v bočních švech (viz. V&A Collection). Volné, objemné kalhoty z počátku války umožňují nošení předmětů i přímo v nohavicích.
Zatímco u mužských oděvů se postupným zužováním kalhot přenášejí objemnější, víceméně skryté kapsy z kalhot na vesty, kabáty, justacorpsy a podobně do formy viditelných, přiznaných kapes s klopami, v případě ženských oděvů je pouhý prostupní otvor až do 19 st. častější. Pod sukněmi se mohly nosit kapsy-kapsáře (stejně, jako ještě o několik století později u Babičky Boženy Němcové). Praktické používání těchto kapsářů je mimo jiné zachyceno i v dětské rozpočítávance z počátku 18.stol.


„Lucy Locket lost her pocket
Kitty Fisher found it
Not a penny was there in it
Only a ribbon round it"

Dochované oblečení, i obrazy ze 17.stol v případě ženských oděvů tomuto způsobu nošení drobností nasvědčují.

print Formát pro tisk

Komentáře


, - odpovědět

Inak, pri hladani cohosi ineho som sa dostal k tomuto obrazku, kde je vidiet krasne kapsu na opasku.... Co je ale zaujimave, je fakt, ze ten opasok vyzera skor ako opaskova cast zavesniku na mec: img

Corneliusz van Ryck, 1604

, - odpovědět

Tom: Diky moc za postrehy, od remeselnika je kazda pripomienka plus... 12

Diky a nech sa praca dari, stejne zase pride cas, ked cosi budem od teba potrebovat...

, - odpovědět

Řemeslníci se nezlobí, ba co víc, řemeslníci děkují. Minimálně tedy já. Jen bych si dovolil: to že na obraze Lékař je dámská taška už bylo řečeno, na Strážnici a Před tavernou se špatně identifikuje řešení zavírání, proto bych je s taškou u podomního obchodníka nesrovnával, ta je totiž zcela jistě tzv. frame purse.
K tašce z lodi Vasa - mám dvě její vyobrazení jedno datované 1440, u druhého bohužel dataci nemám, kde jsou obě použity tak, že se domnívám, že jde o řemeslnickou kabelu na nářadí a potřebné propriety. Řešení zavírání je pro tento účel ideální.
Shrnout těchto pět tašek do jedné kategorie myslím nelze, možná se některé z nich navzájem podobají tvarem (ikdyž myslím hodně vzdáleně) ale jejich použití bude hodně odlišné.

, - odpovědět

No a v tom bordeli v obrazovej prilohe pocas priprav a spisovania clanku som zabudol vlozit obraz Rodina mliekarky od Le Nain www.oceansbridge.com/paintings/german/Louis_L... kde je vidiet u dievcatka vpravo vidiet tie otvory v sukni, ktorymi sa dostane k vreckam samotnym, ukrytym pod suknou...

Tak aspon takto, dodatocne... 17

, - odpovědět

Kodo: Dakujem za postreh, je pravdou, ze tento obraz mi ani nenapadlo pouzit, co je v suvislosti s tou kapsou velka skoda. Takze este raz diky za doplnenie, aspon v tejto podobe sa to bude dat dohladat.... 12

, - odpovědět

Jen jsem chtěl poznamenat, že taštička na obraze Doktor se vyskytuje pod názvem Teardrop bag a jedná se o ženský doplněk... otevřená k vidění třeba na obraze Jana Steena The last coin...